Iditarod Trail 2014 – divoká Aljaška

Iditarod Trail je populárny závod na Aljaške plný vzrušenia, napätia a vytrvalosti. Tento rok sa začalo závodiť 2. marca s počtom prihlásených tímov 69. Štartovacia čiara je tradične v Anchorage. Tím, ktorý prvý dosiahne cieľ, t. j. Nome, dostane 50.000 dolárov a nový automobil. Netreba však zabúdať, že hlavnými víťazmi tu vždy budú psi, pretože ide o závod psích záprahov. Cesta drsnou Aljaškou môže trvať 8 až 20 dní. Mnohým z nás je táto „aljašská disciplína“  známa aj z filmov. Málokto však vie, aké je skutočné posolstvo dravých, divokých a lukratívnych závodov, v ktorých ide neraz o holý život. Ak by sme chceli vystopovať ich pôvod, museli by sme sa presunúť do roku 1925. Predchodcom Iditarod Trail je totiž Sled Dog Realy. Oficiálny názov súťaže si stále drží titulok Iditarod Trail Sled Dog Race. Za vznikom súťaže stojí skutočne dojemný príbeh.

[youtuber youtube=’http://www.youtube.com/watch?v=bKjBkwSd7z4′]

V usadlosti Nome umierali v januári 1925 ľudia nakazení záškrtom. Ledva lapali dych, chrčali a sipeli. Každý nový deň so sebou prinášal aj nové obete, ktoré podľahli smrteľnému ochoreniu dýchacích ciest. Miestny lekár Dr. Curtis Welch sa obával, že epidémia postupne zlikviduje celú dedinu. 1400 obyvateľov tak bolo v priamom ohrození. Aj keď nariadil karanténu, bol si istý, že iba sérum s protilátkou môže odvrátiť šíriacu sa nákazu. Prostriedky pre záchranu však boli vzdialené viac ako 1000 kilometrov v Anchorage. Prístupovú cestu po vode znemožnil zamrznutý ľad, lietadla nemohli lietať, pretože extrémne mínusové teploty a stav počasia to nedovoľovali. Vlakové nástupište sa nachádzalo až v Nenane, čo je 700 km od Nome. Welch teda vložil celú svoju nádej do psej energie. Na Aljaške bolo a stále je bežné, že záprahy vedené psami doručujú poštu a pod. Svorku deviatich malamutov mal viesť musher „Wild Bill“ Shannon. A tak sa vybrali tie veselé a odvážne ňufáčiky na cestu cez zamrznutú vodu a nekonečnú tundru. Zimné noci v tom roku dosahovali mínus 60 stupňov. Shannon vedel, že ak budú jeho psi bežať príliš rýchlo, tak im v týchto podmienkach odídu pľúca. Musel teda ich pohyb regulovať, aj keď každá sekunda bola v tomto prípade drahá a mohla niekoho stáť život. On sám bežal popri saniach, aby ustrážil vlastnú telesnú teplotu. Začalo sa u neho prejavovať podchladenie i omrzliny. Záprah sa pohyboval priemernou rýchlosťou 6 km za hodinu. Po strastiplnej ceste dorazili do cieľa. Tu ho vystriedal musher Kaasen. Po ceste mu padlo sérum do snehu a on ho s premrznutými rukami nemohol vydolovať. Chvíľami mal možno chuť to vzdať, ale videl pred sebou tých ľudí, ktorí potrebovali pomoc a boli odkázaní na jeho úsilie. Výprava so sérom nakoniec dorazila 2. februára a Dr. Welch získal svoj liek. Cesta trvala päť a pol dňa. Predchádzajúce rýchlostné rekordy boli zdolané takmer o polovicu. Štyria psi zomreli, aby mohli iní žiť. Tri týždne po podaní séra bola karanténa ukončená. Od roku 1973 sa živý táto spomienka i vďaka Iditarod Trail, ktorý sa koná vždy v marci. Na tak úžasnú statočnosť by sa predsa nemalo nikdy zabudnúť.

[youtuber youtube=’http://www.youtube.com/watch?v=_NXc44GZGEY‘]

[plulz_social_like width=“350″ send=“false“ font=“arial“ action=“like“ layout=“standard“ faces=“false“ ]

Zdroj: history.com

Foto: freedigitalphotos.net