Viete sa podeliť?

Posted by: Viktor Fiala in Ostatné, Zaujímavosti 1. júna 2013 0 2,762 Views

Človek sa veľmi rád pokladá za pána tvorstva a za toho, čo je na vrchole reťazca. Snaží sa sám seba presvedčiť, že je jediný skutočne mysliaci a cítiaci tvor. Vie sa podeliť, pomôcť, no akosi zabúda, že vie i raniť a prejaviť sebeckosť. Žiaľ, nie sme až takí šialene úžasní, ako si myslíme. Predveďme si názorný príklad. V autobuse si otvoríte bomboniéru. Komu ju ponúknete? Známemu prísediacemu alebo neznámej pani, ktorá sedí za vami? Máte vôbec chuť sa deliť? U niektorých jedincov v zvieracej ríši je delenie prirodzené. Vezmime si napríklad šimpanzov bonobo (pan paniscus) – so šimpanzmi sme mali dokonca pred 4 – 6 000 000 rokov spoločného predka. Tí sa delia radi a dokonca uprednostňujú neznámu osobu. Sú zdvorilí a pozorní. U koho sa teda stala vývojová chyba? Ale teraz vážne. Šimpanzy majú v sebe zakorenenú túžbu rozširovať svoju skupinu a získať si nových členov. Práve z tohto dôvodu prejavujú ponúknutím niečoho, hoci i neznámej osobe, úctu. Správanie šimpanzov bolo skúmané v útulku v Kinshase v Kongu, ktorý je jediný svojho druhu. Zvieratá boli v klietkach, ktoré si dokázali sami otvoriť. Pred klietkou bolo jedlo. Výskumníci spozorovali, že len čo šimpanz vyšiel, tak sa mohol začať celkom osamote kŕmiť. On však otvoril ďalšiu klietku a ponúkol neznámeho „kolegu“. Takto sa zachovalo deväť zo štrnástich zvierat. Spočiatku boli odborníci na pochybách, či nejde iba o obyčajnú zábavu pri otváraní dverí.
Preto nechali jednu klietku prázdnu. Šimpanzy o ňu nejavili záujem. Pre zaujímavosť ešte uvediem, že experiment sa opakoval 51-krát. Výsledok bol rovnako priateľský. Zvieratá nikdy neprejavili agresiu, práve naopak, potľapkali sa alebo objali. Šimpanzy sa zachovali neuveriteľne aj v prípade, keď k potrave nedočiahli, ale mohli k nej pustiť „kamaráta“. Deväť z desiatich to skutočne urobilo. Výsledkom testovania nakoniec bolo, že šimpanzom ide najmä o fyzický kontakt. Pokiaľ by sa s obdarovaným členom nemohli stretnúť, iba ho pustiť k jedlu, tak sa zachovali sebeckejšie. Jedlo si nechali pre seba. Ak by ste však chceli podobne skúšať aj iný druh šimpanzov, tak by ste asi neuspeli. Bonobo je v tomto ohľade „exot“. Deliť sa vedia aj iné zvieratá, ale ich potreba podeliť sa býva najmä zo zištných dôvodov. Tak je to napríklad u mačiek. Takpovediac obetavo sa vedia zachovať samčekovia „čiernych vdov“. Podelia sa i o vlastný život. Svrček sa zase delí so samičkou o dobroty, aby ju získal. Delia sa i tukani alebo tučniaci. No predsa len šimpanz bonobo sa najviac podobá ľudskému jedincovi. Náš dávny predok je schopný pochopiť jednoduché pravidlá hry a uvažovať ako 2-7 ročné dieťa. Dokonca s nami zdieľa 98,4 % DNA. Ľudoopice dokonca trpia podobnými chorobami ako my, ba aj psychickými poruchami (napr. kríza stredného veku). Používajú rôzne predmety, dorozumievajú sa znakovou rečou. Perličkou je, že ani ich neobchádza plešatenie. Je teda možné, že v dobe, keď žil „pračlovek“ boli aj iné vrstvy, ktoré sa pokladali za pánov tvorstva? Čo keď sa i z týchto šimpanzov stane počas evolučného vývoja človek dnešného typu?