Žiarlivosť – „v objatí negatívnych emócií“

Odborníci poznajú pojem „Žiarlivosť“ aj pod jej latinským názvom Zelotypia. Ide o nepríjemnú ľudskú emóciu, kedy človek nadmierne, až nezdravo lipne na určitej osobe a obáva sa, že ju stratí.

„Žiarlivosť je cit, ktorý v nás dokáže rozbúšiť srdce oveľa prudšie ako láska.“

(Adolf Heyduk)

Z časti ide o dedičnosť, no neraz sa pod strach žiarlivca podpíše neopodstatnený hnev, pocit menejcennosti a depresie. Možno ste si všimli, že sebavedomý človek žiarli len málokedy. Verí sebe i partnerovi a jeho život je tak oveľa šťastnejší. Žena zvykne žiarliť najmä kvôli emocionálnej pozornosti partnera, u muža ju vyvoláva skôr sexuálna pozornosť. Často ide o nechcenú emóciu, ktorú nevieme ovplyvniť. Tento pocit je v ľudskom spoločenstve celkom bežným javom. Stretávame sa s ním už u niekoľkomesačných detí. Žiarli každá kultúra, rasa, národ.

„Žiarlivosť je tyran v kráľovstve lásky.“  

(Miguel de Cervantes Saavedra)

Žiarlivosť ide ruka v ruke s láskou. Stala sa námetom nejedného románu, piesne, básne či portrétu. Touto emóciou sa zaoberá aj rad vedných disciplín. U toho, kto trpí dlhodobo poruchou sebavedomia, môže prerásť až do patologického javu. Vtedy hovoríme o chorobnej žiarlivosť. Ak sa nelieči, tak sa ďalej stupňuje do tzv. emulačného bludu.

„Žiarlivosť je malý kamienok, ktorý sa začne kotúľať a stane sa z neho ničivá lavína.“          (Peter Altenberg)

Farbou žiarlivosti a závisti je zelená. Hlava žiarlivca býva zavalená úzkosťou presiaknutými myšlienkami. Žiarlivec sa neustále zamýšľa nad tým, či sú city partnera pravé, či vydržia zvodom opačného pohlavia. Často svoje emócie skrýva, trápi sa sám. No vo vyššom štádiu neustále núti partnera dokazovať mu svoju náklonnosť a ubezpečuje sa, či ho partner nepodvádza alebo nehodlá opustiť. Púšťa sa do zložitej „chemickej reakcie“, ktorá mu má pomôcť v tom, aby ho partner nepodviedol a ani ho nenapadlo zbaliť si kufre.

„Žiarlivosť nikdy neponechá rozumu toľko voľnosti, aby videl veci také, aké skutočne sú.“                                                    

  (Miguel de Cervantes Saavedra)

Nech sa žiarlivý človek snaží akokoľvek utvrdzovať v citoch svojho partnera, tak účinok býva najčastejšie úplne opačný akoby chcel. Vzťah sa ocitá v napätej situácií a upadá do neustálych konfliktov. To potom vedie k tomu, čo žiarlivec nechcel, k rozpadu vzťahu.

Na tvrdení, že žiarlivosť patrí k láske je určite niečo pravdy. No dôležitejšia ako žiarlivosť by mala byť dôvera. Ako zistiť, kedy sa z nevinnej žiarlivosti stáva posadnutosť? Váš partner vo vás dokáže vyvolať pocit viny, hoci ste nevinný. Neustále vám zakazuje komunikáciu s opačným pohlavím, kontroluje vaše príchody a odchody, telefonuje vám viac ako dvakrát denne. Ako profesionálny scenárista vymýšľa katastrofické scenáre vášho vzťahu a veľmi často robí scény. Pokiaľ sa už cítite silne obmedzovaný, tak by to mal byť signál vzťah ukončiť. Žiarlivcovi nikdy a za žiadnych okolností neustupujte. Neprijímajte výzvu k jeho „chorobnej“ hre so zložitými pravidlami.

Typov  žiarlivosti je niekoľko (situačná, konštitučná, posadnutosť), no takmer vždy ju sprevádza túžba vlastniť, ovládať a mať pod kontrolou. Žiarlivec nedokáže vytvoriť plnohodnotný vzťah. Vždy ide o akýsi vzťah rivality. Niekedy je žiarlivosť vrodená a súvisí s temperamentom jedinca (Taliani, Španieli). Ak sa jeden z partnerov cíti menejcenný a má vysoko atraktívneho druha, tak to môže viesť až k silnej posadnutosti. Neraz sa so žiarlivosťou spája aj alkoholizmus.

„Žiarlivosť je drak, ktorý popraví lásku pod zámienkou, že ju udržiava nažive.“

(Havelock Ellis, psychológ)

[plulz_social_like width=“350″ send=“false“ font=“arial“ action=“like“ layout=“standard“ faces=“false“ ]

Foto: www.sxc.hu